Poviedka Lygie Fagundes Tellesovej Poď a pozri sa na západ slnka: zhrnutie a analýza

Zozbierané v antológii Príďte sa pozrieť na západ slnka a iné príbehy (1988) Lygia Fagundes Telles má len dve ústredné postavy: Ricarda a Raquel, starý milenecký pár.

Istý čas po ich rozchode sa rozhodne pozvať ju na poslednú prechádzku na opustený cintorín, ktorý je čoraz zlovestnejší.

Príďte sa pozrieť na západ slnka

Ponáhľala sa hore po kľukatom svahu. Ako postupovala, domov bolo čoraz menej, skromné domčeky roztrúsené bez symetrie a osamotené na prázdnych parcelách. Uprostred ulice bez chodníka, sem-tam zakrytej nízkym kríkom, sa v kruhu hralo niekoľko detí. Slabá detská rýmovačka bola jediným živým tónom v tichu popoludnia.

Čakal na ňu opretý o strom, štíhly a chudý, vo vrecovitom tmavomodrom saku, s narastenými a strapatými vlasmi, mal mladícke maniere školáka.

- Moja drahá Raquel," vážne naňho pozrela a sklopila zrak na svoje topánky.

- Pozri na to blato. Len ty si mohol vymyslieť stretnutie na takomto mieste. Aký nápad, Ricardo, aký nápad! Musel som vystúpiť z taxíka ďaleko, nikdy by sa sem nedostal.

Zasmial sa na pomedzí zlomyseľnosti a naivity.

- Nikdy? Myslela som si, že prídeš športovo oblečený, a teraz sa ukážeš takto! Keď si so mnou chodieval von, nosil si veľké sedmičkové topánky, pamätáš? To kvôli tomu, aby si mi to povedal, si ma sem prinútil prísť? - spýtala sa a vložila si rukavice do tašky. Vytiahla cigaretu - Čo?!

Ach, Raquel... - a chytil ju za ruku. Ty, ty si taká krásna. A teraz fajčíš tie špinavé malé cigarety, modré a zlaté... Prisahám, že som musel ešte raz vidieť všetku tú krásu, cítiť ten parfum. No? Urobil som niečo zlé?

Mohol si si vybrať iné miesto, nie? - hlas sa ti spomalil - a čo je to? Cintorín?

Obrátil sa k starému zničenému múru a pozrel na železnú bránu, rozžeravenú hrdzou.

- Opustený cintorín, môj anjel. Všetci živí aj mŕtvi ho opustili. Dokonca ani duchovia nezostali, pozri, ako sa malé deti hrajú bez strachu, dodal a ukázal na deti v cirande.

Pomaly prehltla a vyfúkla dym svojmu spoločníkovi do tváre.

- Ricardo a jeho nápady. Čo teraz? Aký je program? Markantne ju chytil za pás.

- Všetko to dobre poznám, moji ľudia sú, pochovaní tam. Poďme na chvíľu dovnútra a ja ti ukážem najkrajší západ slnka na svete.

Chvíľu naňho hľadela. V chichote zvrátila hlavu dozadu.

- Vidieť západ slnka!... Tam, môj Bože... Báječné, báječné!... Žiada ma o posledné rande, trápi ma celé dni, núti ma prísť zďaleka do tejto diery, len ešte raz, len ešte raz! A kvôli čomu? Vidieť západ slnka na cintoríne...

Aj on sa rozosmial a cítil sa rozpačito ako chlapec, ktorého pranierujú za chybu.

- Raquel, moja drahá, nerob mi to. Vieš, rád by som ťa vzal do svojho bytu, ale ešte viac som schudobnel, akoby to bolo možné. Bývam v príšernom penzióne, majiteľka je Medúza, ktorá špehuje cez kľúčovú dierku...

- A myslíte si, že by som to urobil?

- Nehnevaj sa, viem, že by si to neurobila, si veľmi verná. Tak som si pomyslel, že keby sme sa mohli chvíľu porozprávať na vzdialenejšej ulici... - povedal a pristúpil bližšie. Končekmi prstov ju pohladil po ruke. Zvážnel. A postupne sa mu okolo mierne stisnutých očí začali tvoriť nespočetné vrásky. Vejáre vrások sa prehĺbili do šibalského výrazu. Nebolo to v tomČoskoro sa však usmial a sieť vrások bez stopy zmizla. Vrátila sa mu neskúsenosť a polovičná pozornosť: "Dobre ste urobili, že ste prišli.

- Myslíš tú šou... A nemohli sme si dať drink v bare?

- Došli mi peniaze, môj anjel, pozri, či rozumieš.

- Ale zaplatím.

- Za jeho peniaze? Radšej by som pil formicid. Vybral som si tento zájazd, pretože je zadarmo a veľmi slušný, nemôže byť slušnejší zájazd, nesúhlasíte so mnou? Dokonca aj romantický.

Rozhliadla sa okolo seba. Potiahla ho za ruku, ktorú stláčal.

- Bol to obrovský risk, Ricardo. Je žiarlivý. Je mu zle z toho, že viem, že mám svoje aféry. Ak nás dá dokopy, potom áno, chcem len zistiť, či niektorý z jeho báječných nápadov napraví môj život.

- Ale na toto miesto som si spomenul práve preto, že nechcem, aby si riskoval, môj anjel. Neexistuje diskrétnejšie miesto ako opustený cintorín, vieš, úplne opustený," pokračoval a otvoril bránu. Starý gong zastonal: "Tvoj priateľ alebo priateľ tvojho priateľa sa nikdy nedozvie, že sme tu boli.

- Je to obrovské riziko, hovoril som ti. Netrvaj na tých vtipoch, prosím ťa. Čo ak príde pohreb? Neznášam pohreby. Ale čí pohreb? Rachel, Rachel, koľkokrát mám opakovať to isté! Už stáročia tu nikoho nepochovali, myslím, že tu nezostali ani kosti, čo je to za nezmysel. Poď so mnou, môžeš mi dať ruku, neboj sa.

Podrast dominoval nad všetkým. A neuspokojil sa s tým, že sa zúrivo rozšíril po záhonoch, šplhal sa po hroboch, nenásytne prenikal do mramorových puklín, vnikal do alejí zelenkavých kamienkov, akoby chcel svojou prudkou životnou silou navždy zakryť posledné stopy smrti. Kráčali dlhou, slnkom zaliatou alejou. Zvuk ich krokov sa ozývalMrzutá, ale poslušná, nechala sa viesť ako dieťa. Občas prejavila istú zvedavosť na ten či onen hrob s bledými, smaltovanými portrétnymi medailónmi.

- Je obrovský, čo? a taký nešťastný, nikdy som nevidela nešťastnejší cintorín, aký depresívny, - zvolala a hodila koniec cigarety smerom k anjelikovi s odrezanou hlavou. - Poďme, Ricardo, to stačí.

- Tak, Raquel, pozri sa trochu na to popoludnie! Depresívne prečo? Neviem, kde som čítal, krása nie je ani v rannom svetle, ani vo večernom tieni, je v súmraku, v tom poltóne, v tej nejednoznačnosti. Dávam ti súmrak na tanieri a ty sa sťažuješ.

- Nemám rád cintoríny, to som už povedal, a ešte viac chudobné cintoríny.

Jemne jej pobozkal ruku.

- Sľúbili ste, že tomuto svojmu otrokovi venujete večer.

- Áno, ale urobil som to zle. Možno by to bolo veľmi vtipné, ale už nechcem riskovať. - Je taký bohatý?

- Teraz ma vezmeš na rozprávkový výlet do Orientu. Počul si niekedy o Oriente? Ideme do Orientu, drahý...

Zdvihol kamienok a zavrel ho v ruke. Okolo očí sa mu opäť začala rozširovať drobná sieť vrások. Jeho fyziognómia, taká otvorená a hladká, zrazu stmavla, zostarla. Čoskoro sa však úsmev opäť objavil a vrásky zmizli.

- Jedného dňa som ťa tiež vzala na výlet loďou, pamätáš? Oprela si hlavu o mužovo rameno a spomalila tempo.

- Vieš, Ricardo, myslím, že si naozaj trochu tantan... Ale napriek všetkému mi to obdobie niekedy chýba. Čo to bolo za rok! Keď si na to spomeniem, nechápem, ako som to mohol tak dlho vydržať, predstav si, rok!

- Čítala si Dámu s kaméliami, bola si celá krehká, celá sentimentálna. A teraz? Ktorý román čítaš teraz?

- Žiadna - odpovedala a zamračila sa. Zastavila sa, aby si prečítala nápis na rozbitej doske: Moja najdrahšia manželka, navždy postrádaná - prečítala tichým hlasom - Áno, tá večnosť bola krátka.

Hodil balvan do vyprahnutého záhonu.

- Ale práve táto opustenosť v smrti robí jej čaro. Človek už nenájde ani najmenší zásah živých, hlúpy zásah živých. Pozrite sa - povedal a ukázal na popraskaný hrob, burinu vyrastajúcu nezvyčajne zvnútra pukliny - mach už zakryl meno na kameni. Nad machom ešte prídu korene, potom listy... To je dokonalá smrť, ani spomienky, ani túžba, animeno vôbec. Ani to nie.

Pritúlila sa k nemu bližšie a zívla.

- Dobre, ale teraz poďme, veľmi som sa bavila, už dávno som sa tak dobre nebavila, len s takým chlapom ako ty sa môžem tak dobre baviť.

Dal jej rýchly bozk na líce.

- To stačí, Ricardo, chcem odísť.

- Ešte niekoľko krokov...

- Ale tento cintorín je nekonečný, už sme prešli kilometre, - obzrela sa, - ešte nikdy som nešla tak ďaleko, Ricardo, budem vyčerpaná.

- Dobrý život ťa zlenivel? Aké škaredé," lamentoval a postrčil ju dopredu, "tam je vidieť západ slnka. Vieš, Raquel, často som tu chodieval ruka v ruke so svojou sesternicou. Mali sme vtedy dvanásť rokov. Každú nedeľu chodievala moja mama priniesť kvety a vyzdobiť našu malú kaplnku, kde už bol pochovaný môj otec.Chodievali sme s ňou a zdržiavali sa, držali sme sa za ruky, robili sme toľko plánov. Teraz sú obaja mŕtvi.

- Aj tvoj bratranec?

- Zomrela, keď mala pätnásť. Nebola práve pekná, ale mala také oči... Boli zelené ako tvoje, podobné tvojim. Výnimočné, Rachel, výnimočné ako vy dve... Teraz si myslím, že celá jej krása - spočíva v jej očiach, ktoré sú akési šikmé, ako tvoje.

-Milovali ste sa navzájom?

- Milovala ma. Bola jediným tvorom, ktorý... - Urobila gesto. - Každopádne na tom nezáleží.

Raquel si od neho vzala cigaretu, prehltla a potom mu ju vrátila.

- Mal som ťa rád, Ricardo.

- A miloval som ťa... a stále ťa milujem. Vidíš teraz ten rozdiel?

Cez cyprus sa predral vták a vydal zo seba výkrik, zachvela sa.

- Ochladilo sa, však? Poďme.

- Prišli sme, môj anjel. Tu sú moji mŕtvi.

Zastavili sa pred malou kaplnkou, zhora až dolu pokrytou divokým viničom, ktorý ju ovíjal v zúrivom objatí lián a listov. Úzke dvere zaskrípali, keď ich otvoril dokorán. Svetlo vniklo do kóje so sčernetými stenami, plnými šmúh starých únikov. Uprostred kóje stál napoly rozobratý oltár, prikrytý uterákom, ktorý získal farbu času. Dve vázyMedzi ramenami kríža mal pavúk utkané dva trojuholníky z polámaných pavučín, ktoré viseli ako cáry z plášťa, ktorý niekto Kristovi prehodil cez plecia. Na bočnej stene napravo od dverí boli železné dvere, ktoré umožňovali prístup ku kamennému schodisku, zostupujúcemu špirálou dolu do ca tacumby. Vstúpila do nej po špičkách,vyhýbať sa aj najmenšiemu dotyku s pozostatkami malej kaplnky.

- Aké je to smutné, Ricardo. Už si tu nikdy nebol?

Dotkol sa tváre zaprášeného obrazu. Zamyslene sa usmial.

- Viem, že by ste chceli nájsť všetko bez škvŕn, kvety vo vázach, sviečky, znaky mojej oddanosti, však? Ale už som povedal, že na tomto cintoríne najviac milujem práve túto opustenosť, túto samotu. Mosty s iným svetom boli preťaté a smrť je tu úplne izolovaná. Absolútna.

Vykročila dopredu a nazrela cez hrdzavé železné mreže malých dverí. V poloskrytej pivnici sa zásuvky tiahli pozdĺž štyroch stien, ktoré tvorili úzky sivý obdĺžnik.

- A tam dole?

- Lebo tam sú zásuvky a v zásuvkách sú moje korene. Prach, môj anjel, prach, - zašomral. Otvoril malé dvierka a zostúpil po schodoch. Pristúpil k zásuvke uprostred steny, pevne sa držal bronzovej úchytky, akoby ju chcel vytiahnuť - kamenná komoda. Nie je veľkolepá?

Zastavila sa na vrchole rebríka a naklonila sa bližšie, aby si ho lepšie prezrela.

- Sú všetky tieto zásuvky plné?

- Plné?... Len tie s portrétom a nápisom, vidíte? V tejto je portrét mojej matky, tu bola moja matka, - pokračoval a končekmi prstov sa dotkol smaltovaného medailónu vloženého do stredu zásuvky.

Prekrížila si ruky. Hovorila ticho, v hlase sa jej mierne chvel.

- No tak, Ricardo, no tak.

- Máte strach.

- Samozrejme, že nie, je mi len zima. Poď hore a poďme, je mi zima!

Neodpovedal. Prešiel k jednej zo zásuviek v protiľahlej stene a zapálil zápalku. Naklonil sa k slabo osvetlenému medailónu.

- Moja malá sesternica Maria Emília. Dokonca si pamätám deň, keď sa odfotila, dva týždne pred smrťou... Zviazala si vlasy modrou stuhou a prišla sa pochváliť: Som pekná? Som pekná?

Kráčala po schodoch a krčila plecami, aby do ničoho nevrazila.

- Je tu taká zima a taká tma, že nevidím!

Zapálil ďalšiu zápalku a ponúkol ju svojmu spoločníkovi.

- Tu vidíš veľmi dobre... - Odsunul sa nabok. - Pozri sa na jej oči. Ale sú také vyblednuté, že sotva vidíš, že je to dievča...

Skôr než plameň zhasol, priblížil ho k nápisu na kameni. Pomaly ho nahlas prečítal.

- Mária Emília, narodená dvadsiateho mája tisíc osemsto zosnulá... - Pustil špáradlo a chvíľu zostal nehybne stáť - Ale to nemôže byť tvoja priateľka, zomrela pred vyše sto rokmi! Tvoja lož...

Kovový hrmot mu odrezal slovo od stredu. Rozhliadol sa. Hra bola opustená. Obrátil pohľad na schody. Na vrchole ju spoza zatvoreného poklopu pozoroval Ricardo. Mal svoj úsmev - napoly nevinný, napoly zlomyseľný.

- Toto nikdy nebola hrobka tvojej rodiny, ty klamár! Ten najsmiešnejší vtip, - zvolala, rýchlo stúpajúc po schodoch, - to nie je smiešne, počuješ?

Počkal, kým sa priblížila k zámke železnej brány. Potom otočil kľúčom, vytrhol ho zo zámky a odskočil.

- Ricardo, hneď to otvor! - prikázal a krútil zámkou - Neznášam takýto druh vtipov, to vieš. Ty idiot! To máš za to, že takto sleduješ hlavu idiota. Najhlúpejší vtip!

- Cez medzeru vo dverách tam vnikne záblesk slnečného svetla. Potom sa bude pomaly, veľmi pomaly vzďaľovať. Budeš mať najkrajší západ slnka na svete. Zatriasla malými dverami.

- Ricardo, to stačí, povedala som, to stačí! Otvor to hneď, hneď! - Ešte väčšou silou zatriasol malými dverami, chytil ich, visel medzi mrežami. Dychčal, oči mal plné sĺz. Skúsil úsmev - Počuj, miláčik, bolo to veľmi vtipné, ale teraz už naozaj musím ísť, poď, otvor to...

Už sa neusmieval. Bol vážny, oči sa mu zúžili. Okolo nich sa opäť objavili drobné vrásky v podobe vejára.

- Dobrý večer, Raquel...

- To stačí, Ricardo! Za toto zaplatíš!" - zakričala, natiahla ruky medzi mreže a snažila sa ho chytiť. - Kretén! daj mi kľúč od tej prekliatej veci, no tak!" - žiadala, skúmajúc úplne nový zámok. Potom zbadala mreže pokryté kôrou hrdze. Zastala a zdvihla pohľad na kľúč, ktorý sa mu hojdal na krúžku ako kyvadlo.V kŕči prižmúril oči a zmäkčil telo. Kĺzal sa. - Nie, nie...

Ešte stále otočený k nej sa natiahol k dverám a roztvoril ich. Potiahol, dve krídla sa doširoka otvorili.

- Dobrú noc, môj anjel.

Jej pery sa pribili k sebe, akoby medzi nimi bolo lepidlo. Oči sa jej ťažko prevrátili v hrubom výraze.

- Nie...

Uložil si kľúč do vrecka a pokračoval v chôdzi. V krátkom tichu sa ozval zvuk kamienkov, ktoré mu vlhko vŕzgali pod topánkami. A zrazu strašný, neľudský výkrik:

- NIE!

Ešte chvíľu počul výkriky, ktoré sa množili, podobné výkrikom trhaného zvieraťa. Potom sa vytie vzdialilo, tlmené akoby z hlbín zeme. Len čo došiel k bráne cintorína, vrhol smrtiaci pohľad k západu slnka. Bol pozorný. Žiadne ľudské ucho by teraz nepočulo žiadne volanie. Zapálil si cigaretu a zišiel doluDeti v diaľke sa hrali v kruhu.

Zhrnutie

Ricardo a Raquel boli v láskyplnom vzťahu približne rok a po rozpad Medzi dvojicou bol jasný rozdiel: zatiaľ čo mladá žena tvrdila, že ho má rada, zamilovaný muž vehementne tvrdil, že ju miluje.

Raquel, nespokojná s chlapcovou finančnou situáciou a budúcnosťou, vzťah ukončila a opustila ho kvôli úspešnému priateľovi. Po dlhom naliehaní bývalá priateľka prijala tajné stretnutie .

Miesto, ktoré Ricardo navrhol, bol opustený a vzdialený cintorín. Dievčaťu sa to miesto zdalo čudné, ale nakoniec podľahlo nátlaku a išlo mu naproti. Sľúbil jej, že jej ukáže najkrajší západ slnka na svete.

Obaja sa rozprávali po cintoríne a stále viac sa vzďaľovali od tých niekoľkých ľudí, ktorí tam boli. Nakoniec prišli na miesto, ktoré bolo dosť ďaleko a kde muž tvrdil, že je hrob ich vlastnej rodiny.

Raquel bola prekvapená, že chlapcova sesternica Maria Emilia, ktorá bola taká mladá, je mŕtva. Argumentoval, že sesternica zomrela, keď mala len pätnásť rokov, a že mala zelené oči ako Raquel. Ukázal na miesto, kde bolo dievča pochované, a opustená kaplnka a vyzerali strašne; zišli do katakomb, kde mal byť portrét toho bratranca.

Raquel si s prekvapením prečítala nápis vedľa fotografie údajnej sesternice, stálo tam: "Maria Emília, narodená 20. mája 1800 a zosnulá?" Bolo nemožné, aby toto dievča bolo Ricardovou sesternicou a kráčalo s ním ruka v ruke. Napokon Ricardo zavrel svoju bývalú priateľku v katakombách:

Koniec príbehu je tragický, Ricardo sa stále viac vzďaľuje od miesta činu, až kým v diaľke neuslyší Raquelin hlas.

Analýza a interpretácia

Keďže ide o bývalých milencov, postavy príbehu sa musia počas stretnutia držať v úzadí, a tak sa opustený cintorín zdá byť vhodným miestom na ich rozhovor, napriek tomu, že ich tieňový charakter .

Prostredníctvom ich dialógu môžeme vidieť, že dievča prekonalo koniec vzťahu a teraz je randenie s iným mužom Vďaka tomuto novému zväzku sa zlepšil jej životný štýl, čo sa zdalo byť súčasťou jej cieľov.

Aj keď medzi nimi existujú pocity. nedostatok peňazí e stav Bývalá partnerka spomína, že v čase, keď boli spolu, čítala román Dáma s kaméliami Dej diela sa točí okolo parížskej kurtizány, ktorá sa zamiluje do mladého študenta.

Na druhej strane Ricardo nemôže akceptovať ukončenie a je žiarlivý Postupne sa tón hlavného hrdinu stáva tajomnejším a hrozivejším. Krátke rozprávanie s vplyvmi literatúry hrôza a tajomstvo , zanecháva v čitateľovi pocit, že sa niečo stane.

Zatiaľ čo odvádza pozornosť svojej bývalej milovanej tým, že jej hovorí, že sú pri hrobe jej rodiny, podarí sa mu ju ešte viac izolovať a ponechať ju v situácii veľkej zraniteľnosti. Vtedy Ricardo uväzní Raquel v opustenej kaplnke a odíde, pričom svoju ženu opustí na cintoríne.

Keď jej výkriky hrôzy utíchli, môžeme predpokladať, že mladá žena skončila na mieste. Ide o prípad feminicídy: Ricardo zabil svoju bývalú spoločníčku pretože bola zamietnutá tragický príbeh, ktorý sa odohráva aj v našej realite.

Postavy

Ricardo

Chlapec opísaný ako štíhly a chudý, mal dlhé, strapaté vlasy a pôsobil dojmom študenta. Žil v hroznom penzióne, ktorý patril jeho milenke Medúze. Z charakteristík prítomných v príbehu vidíme, že to bol mladý muž s malými finančnými prostriedkami a ktorý po skončení vzťahu s Raquel, dievčaťom, ktoré veľmi miloval, prechovával zášť.

Raquel

Arogantná, egocentrická, sebecká Raquel vymení svojho bývalého priateľa Ricarda za bohatého nápadníka. Mladá žena každú chvíľu zdôrazňuje Ricardovu finančnú situáciu a znova a znova ho ponižuje.

Uverejnenie príbehu

Poviedka "Poď sa pozrieť na západ slnka" je názov antológie, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1988 vo vydavateľstve Ática. Kniha sa dodnes dočkala reedícií a bola prijatá do viacerých súťaží.

Kto je Lygia Fagundes Telles?

Narodila sa 19. apríla 1923 v São Paule ako dcéra Durvala de Azeveda Fagundesa (právnika a prokurátora) a Marie do Rosário (klaviristky). Lygia Fagundes Tellesová bola rovnako ako jej otec právnička a prokurátorka Inštitútu sociálnej starostlivosti štátu São Paulo.

S vášňou pre literatúru začala písať už ako 15-ročná. V roku 1954 uviedla na trh jednu zo svojich veľkých kníh (Ciranda de Pedra). Odvtedy pokračovala v intenzívnej literárnej činnosti.

Cenu Jabuti získala v rokoch 1965, 1980, 1995 a 2001. V roku 1985 bola zvolená za nesmrteľnú (Chair nº 16) Brazílskej akadémie literatúry. V roku 2005 získala Camõesovu cenu, najvýznamnejšie ocenenie v portugalskojazyčnej literatúre. V roku 2016 bola nominovaná na Nobelovu cenu za literatúru.

Lygia zomrela 3. apríla 2022 vo veku 98 rokov v meste Sao Paulo.