Sentiment sveta: analýza a interpretácia knihy Carlosa Drummonda de Andrade

Pocit z Svet bola vydaná v roku 1940 a je treťou knihou básnika Carlosa Drummonda de Andrade.

Básne, ktoré tvoria toto dielo, vznikli v rokoch 1935 až 1940, teda v čase, keď sa svet sotva spamätával z prvej vojny, v ktorej zahynuli tisíce ľudí, a keď už hrozil nástup fašizmu.

Tento pocit sa odráža v jeho básňach, ktoré ukazujú zrelšiu a univerzálnejšiu stránku jeho tvorby.

Analýza a interpretácia

Kontext práce

Historický moment je veľmi dôležitým faktorom v zložení Pocit sveta Toto obdobie na konci 30. rokov 20. storočia bolo poznačené mnohými zložitými udalosťami, o ktorých Drummond nevedel.

Nádej na čas mier bol ohrozený vzostupom fašizmu Je to prvýkrát, čo sa Európska únia zapojila do vojenského konfliktu.

Drummond, ktorý bol ľavicovo orientovaný, dúfal, že koniec prvej vojny povedie k mieru a solidarite medzi národmi.

Existuje v Pocit sveta Táto dualita medzi nádejou na lepší historický okamih a frustráciou z reality, ktorá naďalej uvaľuje na ľudí utrpenie.

Ako každé veľké dielo však ani táto kniha nie je uzavretá do svojho historického momentu. Aj keď básnik uvádza, že jej surovinou je súčasnosť, dokáže ju vo svojej poetike extrapolovať a zanechať dielo, ktoré ako také hlboké nikdy neprestane byť aktuálne.

Pocit sveta predstavuje určitý rozchod s jeho predchádzajúcou tvorbou. O to viac, ak sa naň pozrieme z pohľadu Brejo das Almas, jeho predchádzajúca kniha, označená humor Drummondiano, plná pesimizmu a nihilizmu. Skladá sa z nadľahčujúcej irónie, je to kniha, v ktorej je básnik ponorený sám do seba. Z tohto introspektívneho stavu tak prechádza do Brejo das Almas pre príslušnosť k svetu, pozornosť k okoliu v jeho ďalšom diele.

O Pocit sveta je kniha, v ktorej Drummond potvrdzuje, že je básnik sveta, ľudí, vecí, a nie básnik "drobných" ľudských pocitov Básnik sa otvára svetu a je predovšetkým súcitný a chápavý.

Analýza a interpretácia

Báseň, ktorá dielo otvára, je rovnomenná Pocit sveta .

Mám len dve ruky

a pocit sveta,

ale ja som plný otrokov,

moje spomienky kvapkajú

a prechody tela

na sútoku lásky.

Keď vstanem, obloha

bude mŕtvy a vyrabovaný,

Ja sám budem mŕtvy,

mŕtva moja túžba, mŕtva

močiar bez akordov.

Súdruhovia nepovedali.

že bola vojna

a bolo potrebné

priniesť oheň a jedlo.

Cítim sa rozptýlený,

predfrontier,

Pokorne vás prosím

že mi odpustíš.

Keď telá prejdú,

Budem sám

odhaľovanie pamäte

zvonára, vdovy a kopírky

ktorí obývali chatrč

a neboli nájdené

na úsvite

že úsvit

viac noci ako noci

Básnik je predstavený ako malý, obmedzený subjekt, ktorý má len dve ruky. I bezvýznamný, malý pred veľkosťou sveta, je prítomný v celej knihe.

Tento predmet má však niečo veľké, pocit sveta, ktorý možno interpretovať ako solidarita vo vzťahu ku všetkým ľuďom a veciam.

Tento obraz človeka, ktorý je tvárou v tvár problémom nepatrný, ale ktorý sa istým spôsobom zhoršuje, keď je s nimi solidárny, je prítomný aj v ďalších básňach v knihe.

O I Básnický subjekt prežíva sériu protirečení. Najprv je to jeho bezvýznamnosť, potom jeho premena. V nej je subjekt pripútaný k svojej minulosti ("plný otrokov"). Aby sa postavil pred pocit sveta, musí sa zmeniť, zabudnúť na svoje spomienky a konvergovať k láske k človeku.

Solidárny a do sveta integrovaný básnik vidí pred sebou ešte jeden rozpor. Čas vojny a hladu, a on je stále nevšímavý k týmto zlám. Uvedomelý, a predsa rozptýlený. Postava básnika je zmätená pred realitou, snaží sa do nej integrovať a ospravedlňuje sa za svoje odcudzenie.

Tento pohyb ho vedie do samoty. Básnik je sám, zahalený do spomienok, ktoré sa po rozviazaní stávajú hmlou, ktorá rozmazáva pohľad. Sú to spomienky na iných, ktorí zmizli. Deň, ktorý má prísť, je temnejší ako noc.

Noc je postava, ktorá sa objavuje v celej knihe Pocit sveta Buď ako noc, ktorá slúži na upokojenie duše, ako druh smrti, ktorá upokojuje samovražedný potenciál, alebo ako niečo strašné, čo zahalí zem do tieňa a tmy a vyháňa nádej.

Básnický subjekt tiež strieda tento I prítomné po celom svete, v solidarite so svetom a I melancholický, stále veľmi osamelý a provinčný.

Tento druhý ja, ktorá sa objavuje v protiklade k prvej časti básne Pocit sveta, sa objavuje v nasledujúcej básni, Dôvera itabiran.

Niekoľko rokov som žil v Itabire.

Hlavne som sa narodil v Itabire.

Takže som smutný, hrdý: železo.

Deväťdesiat percent železa na chodníkoch.

Osemdesiat percent železa v dušiach.

A toto odcudzenie od toho, čo je v živote pórovitosťou a komunikáciou.

Vôľa milovať, ktorá ochromuje moju prácu,

pochádza z Itabiry, z jej bielych nocí, bez žien a bez horizontov.

A zvyk trpieť, ktorý ma tak veľmi baví,

je to sladké itabiranské dedičstvo.

Z Itabiry som priniesol rôzne dary, ktoré vám teraz ponúkam:

tento železný kameň, budúcu oceľ Brazílie,

tento svätý Benedikt starého rezbára Alfreda Duvala;

táto tapíria koža, ležiaca na pohovke v obývačke;

táto pýcha, táto sklonená hlava...

Mal som zlato, mal som dobytok, mal som farmy.

Dnes som štátny zamestnanec.

Itabira je len obrázok na stene.

Ale ako to bolí!

Itabira je básnikovo rodné mesto vo vnútrozemí štátu Minas Gerais, známe svojimi železnými baňami. Drummond uvádza rad analógií medzi charakteristikami tohto mesta a jeho vlastnými.

Najprv o kovoch, tvrdých a chladných, a o jeho osobnosti. Potom sa analógia týka krajiny. Mesto je obklopené horami, bez horizontov, ako jeho ľúbostný život. Napokon básnik porovnáva jednoduchosť vidieckeho mesta so svojím.

Dve úvodné básne slúžia na prehľad knihy. Drummond svoje diela editoval s veľkou starostlivosťou vo vzťahu k poradiu, v akom boli básne zobrazené. Jeho výber bol dobre premyslený a nesledoval len chronologické poradie písania.

Týmito dvoma básňami nám predkladá akési zhrnutie svojej knihy. Najprv to, ako sa subjekt stavia pred témy, v tomto protirečivom pohybe vnorenia a izolácie, kozmopolitnosti a provinčnosti.

A potom nám predkladá hlavné témy, ktorými sú strach, samota, vojna, hlad, solidarita. A predovšetkým svet, ako sa nám predstavuje. Reálny, nesmierne reálny a aktuálny. Súčasnosť je básnikovou inšpiráciou v Pocit sveta .

Hlavné básne

Medzinárodný kongres o strachu

V tejto básni lyrické ja pozastavuje všetky city, lásku, nenávisť, lebo čas je strachu. Strach je medzinárodný, celosvetový pocit. Osamelé ja je vsadené do sveta a má tento pocit na dosah ruky.

Zatiaľ nebudeme spievať o láske,

ktorá sa uchýlila hlbšie pod zem.

Budeme spievať o strachu, ktorý sterilizuje objatia,

nebudeme spievať o nenávisti, pretože nenávisť neexistuje,

Ramená nesú svet

Čas a život sú pre básnika záležitosťami. V tejto básni sa čas ukazuje ako ostrý a silný, čas jednoduchých a ťažkých vecí. Nie je tu miesto pre lásku, pre nárek ani pre spoločnosť.

Je to doba samoty, problémov bez riešenia, vojen a bojov. Uprostred tohto smutného scenára sa prejavuje únava, apatia a nezáujem lyrického subjektu, ktorý jediný prežíva.

Nastal čas, keď už nemá zmysel zomierať.

Nastal čas, keď je život v poriadku.

Jednoduchý život bez mystifikácie.

Ruka v ruke

V tejto básni nám subjekt predstavuje svet v jeho súčasnom stave. Nebude spievať o zaniknutom svete ani o budúcnosti, ale o prítomnosti. Básnik bude spievať o živote svojich spoločníkov, ktorí kráčajú spolu. Súčasnosť sa ukazuje ako veľká.

Nebudem básnikom zaniknutého sveta.

Nebudem spievať ani o budúcom svete.

Som pripútaný k životu a pozerám sa na svojich spoločníkov.

Básnik hovorí o svojom návrhu na poéziu. Nebude spievať o láskach, ani o utrpení osamelej a nepochopenej duše. Nebude písať ani o ľúbostných príbehoch či dobrodružstvách. Bude spievať o čase, o prítomnosti a súčasnom živote.

Čas je moja záležitosť, súčasnosť, súčasní ľudia,

súčasný život.

Noc rozpúšťa mužov

Báseň zobrazuje veľkú noc, ktorá sa rozprestiera nad ľuďmi, nad ulicami a nad domami. Noc, ktorá prichádza, akoby nemala riešenie a samovraždy sa zdajú byť správne. Táto noc je alegória na moment nástupu fašizmu a blížiacej sa vojny.

Básnik však predvída úsvit, východ slnka, ktorý ukončí noc. Aj keď je to len malé znamenie, úsvit po noci je nevyhnutný. Básnik vie, že príde, ale vie, že príde až po ďalšej vojne a mnohých ďalších mŕtvych.

Budeme mať svitanie.

Svet je zafarbený do odtieňov rána

a krv, ktorá kvapká, je sladká, tak potrebná

aby ti zafarbil bledé líca, svitanie.

Elegy 1938

Báseň sa začína kritika odcudzenia práce Subjekt je vložený do tejto logiky a do sveta, ktorý ho frustruje.

Pracujete bez radosti pre zaniknutý svet,

kde formuláre a akcie neobsahujú žiadne príklady.

Stále však existuje túžba a potreba. Sú to hlad, chlad, sexuálna túžba. Tieto pudy sú zamaskované uprostred rutiny, zatiaľ čo politici a proroci ponúkajú riešenia, ktoré neriešia problémy pracujúcich, ktorí sa unavení vracajú domov.

Hrdinovia zaplnia parky mesta, do ktorého sa doplazíte,

a obhajujú cnosť, odriekanie, chladnokrvnosť, počatie.

Prichádza noc a ponúka akési útočisko. Poslednou záchranou je spánok, ktorý prináša možnosť úniku od všetkých problémov, a tak odďaľuje samovraždu.

Miluješ noc pre jej silu ničenia

a vy viete, že keď spíte, problémy vás ušetria od smrti.

Subjekt je však konfrontovaný s prebudením a pred ním sa cíti malý a bezvýznamný. Pred Veľkým strojom sa I máte len možnosť pokračovať vo svojej rutine, rozprávať sa s mŕtvymi ľuďmi, premýšľať o budúcnosti a ľutovať ju.

Subjekt je pred svetom postavený do bezvýznamnej pozície. Bez schopnosti konať rezignuje a prijíma nespravodlivosť ako podstatnú súčasť reality, o ktorej spieva.

Hrdé srdce, ponáhľaš sa priznať svoju porážku

a odložiť kolektívne šťastie na ďalšie storočie.

Akceptujete dážď, vojnu, nezamestnanosť a nespravodlivé rozdelenie

pretože ostrov Manhattan nemôžete sami dynamizovať.

Čítanie niektorých Drummondových básní

Zoznámte sa tiež s